Azda každý dospelý človek na Slovensku už má skúsenosti s tým, ako ťažko sa u nás zháňa práca. Svoje o tom vie vyše 400-tisícová armáda nezamestnaných, ktorí sú evidovaní na úradoch práce, ale bez nejakej reálnej šance, že príde ponuka na novú robotu. Ak sa niekto chce zamestnať, musí si voľné pracovné miesto pohľadať sám. Až 70-percent záujemcov o prácu to skúša prostredníctvom internetu. Na portáloch ako sú kariéra či profesia sú tisícky užívateľov a tak sa šanca na získanie nejakej pozície zmenšuje na minimum. Našťastie je tých pracovných portálov viac a aj v tejto sfére platí, že kto hľadá nájde. Opíšem vám dva konkrétne príklady z môjho okolia…
Milan z Bratislavy (43 rokov)
Pracoval som dlhé roky ako taxikár v Bratislave. V posledných rokoch sa však moja situácia začala zhoršovať. Náklady na prevádzku auta stúpali, ceny jazdného zostávali na tej istej úrovni a celkový príjem mi klesal. Respektíve, na to, čo som kedysi zarobil za 4 hodiny, som musel zrazu robiť osem hodín, teda viac krát viac času. Nebavilo ma ani dlhé čakanie na stanovištiach, navyše táto profesia je aj dosť riziková – prichádzal som do styku aj so všelijakými podivnými osobami, ktoré sa nechali odviezť na kraj Petržalky, a potom povedali, že nemajú peniaze, resp. utiekli z auta bez zaplatenia. Nehovoriac o tom, že v noci taxíkmi cestuje veľa ľudí pod vplyvom alkoholu a zažíval som s nimi veľmi nepríjemné situácie – od znečistenia auta, cez spiacich cestujúcich, ktorí nevedeli, kde sú ani kam idú až po ich agresívne prejavy hraničiace s vyhrážkami či fyzickým atakom. Jedného dňa som si povedal, že robiť taxikára už nechcem. Nájsť si inú prácu na Slovensku však vôbec nebolo ľahké. Skúšal som všeličo, ale nedarilo sa mi. Vtedy mi jeden známy poradil, aby som sa zaregistroval na pracovnom portáli. Príliš som neveril, že by to malo nejaký význam, ale urobil som to a už o týždeň sa mi ozvali z jedného obchodného reťazca v Rakúsku, aby ma pozvali na pohovor. Išiel som tam a ponúkli mi pozíciu predavača v ich supermarkete. Myslím, že pre Rakúšanov bolo najdôležitejšie, že som ovládal nemecký jazyk – ešte z mojich mladých čias, keď som robil čašníka v Mníchove. Na začiatku som trochu váhal či ma bude baviť predávať v obchode, ale rozhodol som sa to vyskúšať. V súčasnosti tam robím už piaty mesiac. Fyzicky je to náročnejšie než taxikárčina, ale na druhej strane si aj dobre zarobím. Určite viac než na Slovensku. Som skrátka spokojný a vôbec neľutujem, že som do toho išiel.
Olívia z Prievidze (52 rokov)
Moja mama pracovala v jednom hoteli, odkiaľ ju po dlhých rokoch krátko po päťdesiatke prepustili. Zostala doma, pol roka brala podporu v nezamestnanosti, hľadala si priebežne robotu, ale nikde o ženu v jej rokoch nebol záujem. Potom už nárok na dávky zo sociálnej poisťovne nemala a začalo nám doma peklo. Mama bola čoraz viac nešťastná, že si nemôže nájsť prácu, utápala doma svoj žiaľ občas aj v alkohole a hoci som sa jej ja a ostatní príbuzní snažili s hľadaním zamestnania pomôcť, tak sa nám nedarilo. Surfovala som každý deň po internete ako bláznivá, až som napokon narazila na portál jobdatabank.com. A na ňom som našla inzerát ponúkajúcu prácu opatrovateľky vo Viedni. Zatelefonovala som na rakúske číslo a dovolala som sa do agentúry, ktoré zabezpečovala pre svojich klientov opatrovateľské služby. Vybavila som mame termín na pohovor, z ktorého síce mala trochu obavy, lebo nemčinu mala naposledy na strednej škole, ale zvládla ho a v súčasnosti sa stará o jednu 87-ročnú pani. Striedajú sa pri nej dve opatrovateľky, takže mama pár dní robí a potom má voľno a chodí domov na Slovensko. Nesťažuje sa, celkom dobre si aj zarobí, ale hlavne je šťastná, že je užitočná a potrebná, lebo už tomu pomaly prestávala veriť.