Veď je to logické! Túto vetu počujeme tak často, že o jej zmysle nepochybujeme a ani sa nezamýšľame nad tým, o čom nás vlastne informuje. Za logické považujeme niečo vtedy, keď sa to neprieči tomu, čo vieme – našim vedomostiam či názorom; ak súvislosti medzi jednotlivými vetami (a aj časťami vety) si navzájom neodporujú a vytvárajú zmysluplný celok.
Na otázku: „Ako musíte hodiť vajce na betón, aby ste ho nerozbili?“ väčšina ľudí zareaguje udiveným pohľadom a odpoveďou: „Veď je to nezmysel – vajce môžete hodiť ako chcete, vždy ho rozbijete!“ Pritom odpoveď je veľmi jednoduchá: „Vajce môžete hodiť ako chcete, betón nerozbijete!“ Obyčajná reakcia na toto vysvetlenie je: „Ale veď to je chyták!“
Otázka je pritom logická, aj povedaná je gramaticky správne – ako to, že ju chápeme rôznymi spôsobmi, presnejšie, že ju vlastne nepochopíme? Je dokonca povedaná presne – prečo potom bezprostrednou odpoveďou na ňu je udivený pohľad, chvíľa mlčania a potom nesprávna odpoveď? (Kamarát urobil malý test medzi známymi, opýtal sa asi tridsiatich ľudí a všetci mu odpovedali zle!)
Človeku, ktorého materinskou rečou je slovenčina, Slovákovi, tá otázka vyznie trochu čudne, je nezvyčajná, kostrbatá – preto udivený pohľad. A navyše, každý z nás vie, ako málo stačí na to, aby sa vajíčko rozbilo, otázka sa zdá preto nelogická. Preto potom slová „na betón“ pokladáme za nadbytočné a každý si pôvodnú otázku v duchu pretransformuje na otázku: „Ako musíte hodiť vajce, aby sa nerozbilo?“ A odpovedá na ňu!
Takto postupujeme bežne – všetky slovné informácie si transformujeme do podoby, ktoré sú nám zrozumiteľné alebo aspoň prijateľné. Ak na to nestačíme, alebo ak sa to prieči našej vnútornej „logike“, informáciu odvrhujeme a zaujímame „agresívnu obranu“ – urážame sa. Na tomto príklade je však určujúce to, že sa nezamyslíme nad otázkou, nad tým, prečo otázka je tak „čudne“ sformulovaná. Keby sme trochu pouvažovali a neponáhľali sa, možno by sme správnu odpoveď aj našli!
Ďalšou parádnou ukážkou je tento počtársky príklad: „Predstavte si, že divé husi letia v rade za sebou. Jedna hus letí pred dvoma husami, jedna hus letí za dvoma husami a jedna hus letí medzi dvoma husami. Koľko husí letí?“ Väčšinou po chvíli rozmýšľania zaznie neistá odpoveď: „päť?, štyri?“… Správna odpoveď je: „Za sebou letia tri husi.“
Prečo na takú jednoduchú, tiež správne položenú otázku nedokážeme správne odpovedať? Je to preto, že je tam veľa informácií navyše – hoci správnych a presných. Ak by otázka znela: „Predstavte si, že divé husi letia v rade za sebou, pričom jedna hus letí pred dvoma husami. Koľko husí letí?“ – pravdepodobne by všetci odpovedali správne. Vety: „Jedna hus letí za dvoma husami“ a „Jedna hus letí medzi dvoma husami“ znamenajú presne to isté – sú len slovnou obmenou, slovnou „hračkou“. Ale sú to informácie navyše, sú zbytočné, daromné – situáciu len komplikujú, a… odpovedáme zle.
Znova platí: Keby sme sa nad komplikovaným zadaním otázky trochu zamysleli, prípadne keby sme si to dokázali predstaviť alebo dokonca načrtnúť na papier, potom by sme asi odpovedali správne. Ale chvíľu porozmýšľať či nakresliť si to na papier – veď to by sme priznali, že taký jednoduchý príklad nám robí problémy. A tak sa ponáhľame, rozum sa nám „zasekne“ – a namiesto toho, aby sme rozmýšľali, hádame!
Je to nádherný príklad toho, ako nás informácia navyše dokáže úplne popliesť.
Pán Ježiš Kristus nás učí: Vaša reč nech je „áno, áno; nie, nie“! Čo je navyše – od zlého je. Budete súdení za každé daromné slovo, ktoré vyslovíte!
Vyššie uvedené príklady svedčia o pravdivosti jeho slov.
Ale ako je to potom s tou našou logikou?!