romson.blog.pravda.sk

Zo všetkých zimných športov sú na Slovensku azda najpopulárnejšie – hokej, biatlon a zjazdové lyžovanie. Vlastne sú asi jediné, v ktorých máme šancu na nadchádzajúcej zimnej olympiáde v roku 2018 získať nejakú medailu. Čo sa týka biatlonu, tak slovenské farby už niekoľko rokov veľmi úspešne háji Nasťa Kuzminová, za ktorou je veľká výkonnostná priepasť. Pritom talentov by sa u nás niekoľko našlo. Jednou z nich bola Alica Ďurková, s ktorou som robil nedávno rozhovor pre magazín Na ceste. Nakoľko jej odpovede ma veľmi zaujali, rozhodol som sa ich publikovať v plnom znení.

Kto a v akom veku ťa priviedol k biatlonu? Mala si na výber aj iné športy? Čím ťa práve biatlon zlákal?

Som bývalá tanečnica. Tancovala som v rôznych tanečných krúžkoch už od útleho detstva. Biatlon však bola vždy srdcová záležitosť. Zimu a sneh milujem, leto nemusím. Starí rodičia žijú v dedinke Osrblie, kde sa nachádza jediný medzinárodný biatlonový štadión. Veľa času som trávila s nimi, každé prázdniny či sviatky. Takže chodievanie na preteky bolo bežnou súčasťou voľného času. Celá rodina biatlonom žije. Takisto v celej dedinke biatlon cítite a vidíte na každom kroku. Rástla som s ním i keď som o tom ani nevedela. V čase môjho dospievania a puberty, okolo 14roku,som sa postavila na hlavu :,,ja chcem robiť biatlon, a budem!“ Aj napriek všetkým negatívnym reakciám som si šla za svojim a kontaktovala som pána trénera Ľuboša Čaju,bývalý reprezentant Slovenska v biatlone, ktorý vedie biatlonový klub žiakov do 15 rokov.

Čo je na biatlone najťažšie, resp. čo tebe robilo najväčšie ťažkosti?

Nedá sa s určitosťou povedať čo je najťažšie. Každý je individuálna bytosť,každý má rezervy v niečom inom. Je to celá alchýmia, taká skladačka. Keď jeden kus chýba alebo nezapadá, nefunguje to. Nie je to len o fyzickom trénovaní a príprave. Dôležitá je hlava. Z môjho subjektívneho hľadiska mi práve hlava robila najväčší problém. Niekedy víťazila nad telom a schopnosťami.

Čo pokladáš za svoj najväčší športový úspech? Prečo si vlastne ukončila v pomerne mladom veku aktívnu pretekársku kariéru?

Za môj najväčší úspech pokladám to, že som sa vôbec odhodlala v tak ,,starom“ veku začať robiť pretekársky biatlon. Takisto aj to, že som mala možnosť spoznať a spolupracovať s ľuďmi, ktorí boli dovtedy pre mňa hviezdami,tvárami z televízie a vzormi. Biatlon ma naučil ako komunikovať a spolupracovať s ľuďmi. Aj to, že nie je vždy všetko podľa predstáv. Zrazu som bola v dospeláckom realistickom svete, kde som dospela. Titul Majsterky Slovenska bol jednoznačne pre mňa nezabudnuteľný moment,pretože po dvoch rokoch som dokázala splniť tento môj malý a zároveň veľký cieľ. Poraziť súperky, ktoré sa pohybovali v biatlone od útleho detstva.
Pravdou je, že som nikdy nebola talentovaná. Všetko som si musela vydrieť. Trénerke som nikdy nepovedala,že sa to nedá, alebo že sa mi nechce. Pracovala som na sebe vždy keď sa dalo, obetovala som tomu mnohé. No možno nebolo až toľko ovocia, koľko som očakávala od toho všetkého, čím som si prešla. A úprimne povedané, vzťahy v ,,slovenskom biatlonovom svete“ nie sú prechádzka ružovou záhradou. Takisto ako aj podpora klubu alebo zväzu, či už finančná alebo materiálna. Ale to je otázka politiky…Ako vravím, psychika sa podieľa na 80% práce a úspechu. A keď sa človek v tom necíti dobre, tak to nemá zmysel….aj napriek tomu, že ten šport milujem. To čo som chcela som splnila, teraz je čas ísť ďalej. Čas sústrediť sa na iné veci,pripraviť sa na ďalšie životné rozhodnutia. No spomienok, tých je kopec.

Dnes sama trénuješ – čo svojim zverencom prízvukuješ – ako ich motivuješ? Čím ti vedia urobiť radosť?

Mala som tú možnosť trénovať deti od 9 rokov až po skupinu dospelákov, kde som ja sama bola najmladšia. A to bola pre mňa výzva. Ukázať, čo viem, čo ma biatlon naučil. Detičkám je dôležité vysvetľovať jednoducho a chápavo,hlavne hravou formou. Ukázať im, že pohyb je prirodzená činnosť, ktorá môže byť zábavná, ktorá začleňuje človeka do skupín, vytvára priateľstvá a zážitky. Sprostredkovať im šport nie len ako drinu, ale aj ako zábavu. Snažím sa byť priateľská, vždy usmievavá a ochotná pomôcť, poradiť, vysvetliť. No zároveň je dôležité vybudovať si aj autoritu. Z môjho trénovania viem, že dospelí majú radšej kratšie ciele. Napríklad majú urobiť 20 drepov s činkou. Prvotných 10 keď spravia, to im už ostáva len 5 do 15, potom ďalšie 3 a nakoniec 2. Jednoduchá skladačka,efektívna. Na druhej strane decká, tie si medze nekladú. Chcú byť olympijskými víťazmi a majstrami sveta. A to je na deťoch to krásne, najmä v skoršom veku. Vidia veci tak jednoducho a preto je práca s nimi oveľa jednoduchšia a efektívnejšia. Nehovoriac o fyzických predispozíciach. A keď je dieťa alebo klient spokojný, poďakuje sa a vidíte, že sa deň čo deň zlepšuje…no čo viac takému trénerovi treba?

Ako vidíš budúcnosť slovenského biatlonu – podarí sa vychovať nové pretekárky, ktoré by mohli dosiahnuť podobné úspechy ako napr. Nasťa Kuzminová?

Veštica nie som ale za to moje kvázi krátke pôsobenie v biatlone a pohybovanie sa v športe ako takom to nevidím ružovo. Svet nám uteká míľovými krokmi. Je to hlavne vec politiky a systému, ktorý je nastavený. Rovnako aj o ľuďoch,ktorí v týchto kruhoch pôsobia. Niekedy ide len o dosadené bábky, ktoré ,,robia“ šport z pozície kancelárskej stoličky a peniazom. A keď sa niekto úprimne o šport a budúcnosť zaujíma a je tak trochu rebel,príde s niečim novým čo tu za 20rokov nebolo, tak je ihneď nežiadúci element,ktorého sa treba zbaviť. A takisto aj jeho okolia. Aj to je jeden z dôvodov, ktoré mi napomohli k ťažkému rozhodnutiu ukončiť kariéru. Keď dieťa chce, rodičia nemajú finančné prostriedky. Potom je tu skupina, kedy chcú rodičia mať zo svojho dieťaťa hviezdu a plnia si svoje sny na nich. Alebo príde puberta a pretekár v 15tich rokov skončí. Problém je aj v tom, že do 15teho roku sa ,,hrajká“. Od 15tich, keď dieťa prechádza do kategórie dorastu sa začína trénovať a makať. Veľakrát tento nátlak nezvládnu, alebo požiadavky tvrdého trénera. Doslova sa zľaknú, pretože nemajú až také hlboké presvedčenie o tom, čo robia a čo chcú dosiahnuť.  Podporujem všetkých, ktorí chcú tieto chyby odstrániť. Prajem si,aby sme vychovali aspoň zopár úspešných detí, nie len biatlonistov ,ale takisto aj atlétov či plavcov. Nech sa o pár rokov pozeráme na úspešných športovcov, ktorí budú hrdno nosiť slovenský znak na hrudi. Aby naša krajina mala byť na čo hrdá a oni hrdí na našu krajinu.

Foto: Facebook Alice Ďurkovej